Môj problém v komunikácii a možnosti jeho riešenia

Dnes vám chcem ukázať aj niečo zo staršej tvorby. Tento "článok" som písal asi pred 3-4 rokmi. Bolo to také moje cvičenie sebareflexie. Práve dnes som naň narazil a veľmi dobre sa mi to čítalo, pretože som si uvedomil, ako ďaleko som sa posunul za ten čas. Nebudem zdržiavať a prajem pekné čítanie.
        V poslednom čase si čoraz viacej začínam uvedomovať, že niektoré z mojich názorov a postojov zvyknem ostatným ľudom prezentovať nesprávne. Príčina je ale veľmi jednoduchá. Každý človek je iný. Má iný temperament, charakterové rysy, rozdielnu výšku intelektu, rozsah vedomostí či napríklad sociálne zázemie. Každý sa vyvíjame inak, v iných podmienkach a preto máme aj inak sformulované priority, názory či postoje. V jednoduchosti rovnakým veciam zvykneme pripisovať rozdielnu dôležitosť. Ja osobne zvyknem začínať rozhovor tvrdením, čím okamžite vyvolávam opačný názor, a začínajú sa budovať prvé bariéry. Veľmi často hodnotím ostatných podľa seba. Predpokladám, že to čo poviem vnímajú tak isto ako to vnímam ja. Vďaka tomuto som sa často dostával do slovných konfliktov. V tomto prípade to bolo hlavne s ľuďmi, ktorý ma nepoznali buď vôbec, alebo ma síce poznali ale len povrchne. Aby som sa vyhol opakovaniu podobných situácii (hádkam). Naučil som sa svoje názory prezentovať inak. Začal som si uvedomovať, že niekedy chyba bola aj v mojom podaní a niekedy až vo veľmi zlom, a ťažko pochopiteľnom vyjadrení, toho ako presne som to myslel. Začal som sledovať reakcie človeka s ktorým vediem rozhovor. Všímať si viacej jeho neverbálnu komunikáciu a v prípade, že som videl neistotu, nepokoj alebo nervozitu z mnou odprezentovaného názoru či postoju, snažím sa vyjadrenú vec povedať inak. Väčšinou to poviem ešte raz, a to obšírnejšie, presnejšie a snažím sa vysvetliť ako to čo som povedal, a to čo chcem povedať vnímam a myslím ja.

      Zvykol som prezentovať svoje názory a postoje ako fakt. Túto vec som si začal uvedomovať len nedávno, a bola to zhodou okolností nová známosť, ktorá ma na to upozornila. Najprv som sa tomu bránil, že to ako to poviem, nemyslím presne tak doslovne, teda to čo poviem, myslím ako svoj názor, a nie ako obecnú pravdu. Lenže práve tu je kameň úrazu, a to je práve vyššie spomenuté, že každý vnímame veci inak. Táto osoba ma nielen správne s kritizovala, ale poradila mi aj riešenie, ktorého sa stále snažím držať. Toto riešenie spočíva v tom aby som začal používať vety ako „Ja si myslím ...“, „Môj názor na to je ...“, „Podľa mňa ... „ namiesto suchopádného konštatovania. Aby som uviedol príklad. Bol to jeden sobotný, alebo nedeľný večer a sledovali sme spolu televíziu. Bežala nejaká spevácka súťaž, názov už neviem, pretože ich je ako húb po daždi. V porote sedel jeden hudobník, ktorý mne osobne, nesedí a mám na neho svoj subjektívny názor, teda mal som, už som ho objektívne zmenil. Ako náhle som ho uvidel na televíznej obrazovke vyslovil som nie práve pekný názor na jeho tvorbu a jeho vystupovanie ako také. Priateľka bola prekvapená. „Ako môžeš povedať niečo také hrozné, keď to ani nie je pravda?“.Spýtala sa.  Ja som sa jej snažil vysvetliť, že je to môj názor a tak ho vnímam ja, načo mi ona oponovala, že síce je to môj názor, ale odprezentoval som to ako fakt, a ešte k tomu sa aj mýlim. Povedala mi viacej argumentov, ktoré sa týkali jeho tvorby. Po vypočutí jej argumentov som jej dal za pravdu, a zistil som že môj názor bol postavený na zlých informáciách o jeho umeleckej tvorbe. Takisto som si uvedomil, že toto nebolo prvý raz kedy som niečo podobné spravil, a práve od toho momentu sa snažím používať vyššie spomenuté začiatky viet.

Ďalším mojím problémov v komunikácii je moja hádavosť. V prípade, že niekto vysloví nejakú domnienku, tak ja skoro okamžite oponujem. Väčšinou dokážem argumentovať správne, a vyvrátim jeho domnienku. Samozrejme je to až po krátkej výmene názorov. Nemusí to byť len hádka, ale veľmi často sa z toho hádka stane. Táto moja hádavosť sa ale začala prejavovať už takým spôsobom, že aj keby dotyčný vyslovil pravdu, alebo len vyslovil svoj osobný názor, aj tak začnem oponovať. Myslím, že táto moja rysa mi dosť často zabráni práve v tom aby som viedol konštruktívny rozhovor, pri ktorom sa obohatíme obaja, či už výmenou názorov alebo faktov. Rozmýšľal som už aj nad tým ako práve tieto moje reakcie odstrániť. A práve v tomto bode sa dostávame ku ďalšiemu môjmu problému. Začal som si dávať pozor na to aby som ľudom neoponoval, len preto aby som oponoval, ale snažím sa oponovať len vtedy ak som presvedčený a to objektívne na základe faktov, že nemajú pravdu. Veľmi často sa ale stane, že aj keď nemám podobný názor alebo si myslím úplne niečo iné, tak zvyknem mlčať. A toto je práve môj ďalší problém. Niekedy mlčím aj práve vtedy keď sa odo mňa očakáva reakcia. Viem že vďaka tomu sa dokonca aj moji blízky niekedy cítia pri mne nepríjemne, lebo práve keď sa čaká odo mňa, že budem reagovať tak nereagujem. Vlastne moje oponovanie je zase opak, a to že keď sa odo mňa čaká že reagovať nebudem, tak práve vtedy reagujem. Nie som si istý, či práve moje „nereagovanie“ je výsledkom toho, že som sa snažil ovládať aby som sa zbytočne nehádal, ale je možné že je to jedna z príčin. Namiesto toho aby som odbúral jeden problém v mojej komutácii, vytvoril som si len ďalší blok. Veľmi často sa pristihnem, ako sa pri konverzácii odmlčím, a som ponorený vo svojich myšlienkach, kde prehodnocujem to čo bolo povedané, a to čo mám povedať ja. To že mlčím si všimnem veľmi neskoro, a je to práve vo chvíli keď ľudia okolo mňa začínajú byť nervózny práve z mojej „pasivity“. Zvyknem nereagovať už aj v situáciách kedy by som chcel, alebo je to nutné. Zamýšľam sa, a mám v hlave obrovské množstvo nevyjadrených myšlienok. Uzatváram sa do seba. Stáva sa to ale len v prípadoch keď sa cítim nesvoj, podráždený, alebo práve vtedy mám nejaké zlé obdobie kedy musím riešiť veľa vecí. Ale keď som šťastný a spokojný, tak tento problém nemám. Vyjadrujem a reagujem pohotovo, vtipne, výstižne, vždy dokážem zaujať a som obľúbený v kolektíve či už v práci, alebo v okruhu priateľov. Dalo by sa povedať, že môj problém spočíva vtom, že svoje nálady prenášam do svojej komunikácie. Som si toho vedomý a snažím sa neprenášať svoje nálady, pretože väčšina ľudí má tendenciu reflektovať vaše nálady. Týka sa to teda hlavne komunikácie. Je dôležité si dávať pozor, aby ste niekomu nepokazil náladu svojím prejavov, lebo keď si to uvedomíte, že sa to stalo, je už nepodstatné, že „zmeníte“ náladu. Tá vaša zlá prenesená ostáva na druhom človeku. A väčšinou potom zase vy dostávate tú zlu náladu od neho. Je to taký začarovaný kruh, preto je dôležité, začínať konverzáciu správne. Ako som už napísal, snažím sa neprenášať svoje nálady, a prípadné trápenie do konverzácie. Viacej aktívne počúvať a nezahlbovať sa do svojich myšlienok. Snažím sa uvoľniť a usmievať.

V poslednom čase som bol upozornení aj na to, že často používam otázku „prečo?“. Tento svoj problém ale po upozornení dokážem kontrolovať, a naučil som sa namiesto otázky „prečo?“ používať otázky „Z akého dôvodu ...?, „ Čo ťa k tomu viedlo?“, „Aký je tvoj názor na ...?“. S týmto súvisí aj ďalší môj problém a ten je tiež je len kozmetický, podobne ako pri kladení otázky „prečo?“. V prípade, že zle alebo vôbec nerozumiem zvyknem používať otázku „Čo?“. Táto situácia nastala, ale len celkom nedávno, respektíve tento rok. Nikdy predtým som to nerobil.  Ako som zistil, po upozornení na „čo?“ reagovania sa nalepilo na mňa v mojej novej práci, a v celkom novom kolektíve, v ktorom som cca 40 hodín týždenne. Všetci moji traja kolegovia, s ktorými som v neustálom kontakte, keďže sme na jednom pracovisku toto „čo?“ používajú. Ako náhle som uvedomil, že tento zlozvyk sa preniesol aj na mňa,  vrátil som sa k svojmu predchádzajúcemu „prosím?“, „Môžeš mi to povedať ešte raz?“ alebo jednoducho „Prepáč, nerozumel som“.

Ďalším mojím problémom je „hovorenie pravdy do očí“. Často sa stáva, že takto neuváženou pravdou, druhému človeku ublížim. Toto negatívum pocítim hlavne vtedy, keď takýmto spôsobom ublížim niekomu blízkemu, a veľmi rád by som takto netaktne vyslovenú pravdu radšej nepovedal, a je mi to neskôr aj veľmi ľúto. Možné riešenie, je začať si tzv. „zahrýzať do jazyka“, a namiesto úprimnosti ktorá je netaktná to skúsil povedať inak, alebo vôbec niečo také nepovedal. Možno niekedy by bolo vhodné iba naznačiť aby to druhý človek vyslovil sám, a nebolo to pre neho také bolestivé ako keď to neuvážene a netaktne "vyhŕknem" rovno do tváre.

A mojím posledným, ale tiež závažným problémom je to, že často-krát sa snažím dôležité veci riešiť, nie osobne, ale cez prostriedky ako sú mobil či facebook. Táto moja črta ale pramení z netrpezlivosti, ktorá je mi vlastná. Namiesto toho aby som počkal na osobný kontakt a možno aj prehodnotil čo a ako povedať, tak zbĺklo chcem riešiť danú situáciu aj neosobne. Vznikajú z toho nedorozumenia a hádky, ktoré by možno ani nemuseli byť keby sa problém, alebo dôležitý dialóg riešil osobne. Riešenie som navrhol už vyššie a to, že by som mal radšej počkať na osobný kontakt a ovládať svoju netrpezlivosť. Pretože výsledok takejto zlej komunikácie môže byť až nenávratne devastujúci. Môže kompletne a nenávratne poznačiť, alebo zničiť ťažko a dlhodobo budované vzťahy.

       Na záver by som chcel ešte poznamenať, že pri písaní tohto článku som si čoraz viacej začal uvedomovať svoje komunikatívne nedostatky. Dôležité je aj to, že som musel premýšľať aj o ich riešeniach. Dúfam, že vďaka tomuto blogu, pri ktorom som sa musel konštruktívne ohodnotiť, sa zmenia moje zlé komunikačné návyky, a takisto sa zlepší môj prejav, ktorého výsledkom bude lepšie pochopenie a obohatenie „duše“ všetkých zainteresovaných ľudí.